SME NENAHRADITEĽNÍ?

            Človeku sa môže ľahko stať, že sám seba považuje za nenahraditeľného. Či nepočujeme okolo seba: „Tieto moje deti, nevedia sa o veci dobre postarať... Keby nebolo mňa, kto sa o všetko postará?“ A deti si myslia svoje: „Keby sa tu toľko nemotal, už dávno to mohlo byť hotové...“
            Sväté Písmo nás učí zdravej pokore a pripomína nám, že je čas prísť a čas odísť.
            Pavol bol po svojom obrátení plný horlivosti za Pána. Ohlasoval ho všade, kam sa pohol. Človek ako on nedokázal byť priemerný. Ľahké to však nemal, pretože keď prišiel do Jeruzalema, Písmo píše, že všetci sa ho báli. Neverili mu. On sa však smelo prel s Helenistami a tí ho chceli zabiť. Keď sa to kresťania dozvedeli, poslali ho do Caesarey a odtiaľ do rodného Tarzu.
            Sväté Písmo je pravdomilná kniha. Tak miluje pravdu, že je to niekedy až kruté. Oznamuje nám totiž, že keď Pavla odprevadili do Tarzu, Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii, upevňovala sa a rástla.
            Pavol zmizol zo scény a nastal pokoj. Pre Pavla to nebolo príliš lichotivé a ani to preňho nebol ľahký čas čakania v Tarze. Vyčkávať v tichosti. To muselo byť niečo strašné pre jeho nespútanú vôľu. Musela byť k tomu potrebná taká silná viera ako mal Abrahám. Sväté Písmo – pripomína Holzner – je preplnené takýmto čakaním na Bohom určenú chvíľu, na kairós.
            Umenie čakať, čakať v tichu, umenie premýšľať, umenie odísť a v pravý čas vystúpiť a potom zasa odísť a prenechať miesto iným... Nie je to jednoduché. Je nevyhnutné, aby sa všetko, čo si s Božou pomocou zaumienime, zakorenilo hlboko v uvažovaní a modlitbe. Stojíme pred vážnym pokušením, že sa necháme strhnúť spôsobmi doby a keď sa do niečoho pustíme, už sa nezastavíme. Tomuto pokušeniu musíme odolávať tým, že sa najskôr musíme snažiť „byť“, až potom sa budeme namáhať konať.
            Čo to znamená, aby sme najskôr „boli“, hovorí nám aj samotný Ježiš v podobenstve o viniči a ratolesti. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, iba ak ostane na viniči.
            Pre nás to znamená – vedieť konať, vedieť pracovať pre Krista, vedieť ohlasovať – ale nie tak, ako sa to páči nám, ale tak, ako si to praje Ježiš. Vždy v spojení s Božou vôľou. Boh nás potrebuje. Sme teda preňho nenahraditeľní. Až dovtedy, kým si to o sebe sami nezačneme namýšľať.

                                                                                                 (z homílie Mariána Bublinca)